Vývoj, motorika, prostredie, emócie – faktory ovplyvňujúce detskú kresbu

Kognitívny vývoj alebo ako dieťa rozumie svetu

Je zrejmé, že detská kresba úzko súvisí s kognitívnym vývojom. Teda s tým, ako dieťa premýšľa a rozumie svetu. Podľa teórie J. Piageta deti prechádzajú štyrmi vývojovými fázami myslenia, v ktorých sa postupne formuje ich schopnosť chápať priestor, proporcie a detaily. V raných fázach deti nerozlišujú medzi realistickým zobrazením a symbolmi. Kresby sú teda často jednoduché a schematické. Naopak, v neskorších fázach vývoja už deti začínajú uvažovať logickejšie a rozvíja sa u nich abstraktné myslenie.

K usporiadaniu štádií vývoja detskej kresby prispel aj V. Lowenfeld svojím modelom, ktorý sa skladá z celkovo zo šiestich fáz. Detská kresba sa podľa neho vyvíja od spontánnych čmáraníc až po snahu realisticky zachytiť okolitý svet.

Viac informácií o jednotlivých teóriách detskej kresby a ich konkrétnych obdobiach, prečítajte v našom článku.

Jemná motorika a fyzické zručnosti alebo od čmáraníc k realizmu

Detskú kresbu ovplyvňuje určite aj vývoj jemnej motoriky – teda schopnosti koordinovať drobné pohyby rúk a prstov. Jemná motorika má teda značný vplyv na to, ako dobre dieťa zvláda kresliť tvary, línie a rôzne detaily.

Na začiatku vývinového procesu detskej kresby vyzerajú obrázky väčšinou ako čmáranice. Tieto sa však s rozvojom motorických schopností stávajú presnejšími a štruktúrovanejšími.

Emócie a psychologické faktory alebo vnútorný svet dieťaťa

Detská kresba môže reflektovať emócie a vnútorný svet. Existuje niekoľko signálov, ktoré môžu napovedať, ako sa dieťa cíti a ako vníma svoju vlastnú rolu (či svoje blízke osoby) vo svete:

• výber farieb – napríklad svetlé farby (žltá, zelená) bývajú spájané s pozitívnymi emóciami, naopak, časté používanie čiernej farby môže signalizovať frustráciu, úzkosť a smútok;
• intenzita čiar – silné, ostré línie môžu odrážať silné emócie (napríklad hnev), naopak, slabé či nedokončené kresby môžu naznačovať neistotu či nezáujem;
• veľkosť postáv – zobrazenie veľkej postavy môže signalizovať obdiv, rešpekt, ale aj strach, naopak, malá postava často značí pocity menejcennosti či nedostatok sebavedomia.

Gardner upozorňuje na fakt, že kresba deťom slúži ako spôsob emocionálneho vyjadrenia a pomáha im spracovať silné zážitky (ako napríklad stratu či strach). Tvrdí tiež, že kresby nie sú len umeleckým prejavom, ale aj hlboko psychologickým nástrojom.

Rodinné a sociálne prostredie alebo kresba rodiny

V detskej kresbe sa odrážajú blízke vzťahy a rodinné prostredie. Výskumy tiež ukazujú, že kresba detí môže odrážať emocionálny vzťah medzi členmi rodiny a tiež mieru podpory bezpečia, ktorú dieťa v rodinnom prostredí cíti. Deti do svojich kresieb zahŕňajú postavy rodičov, súrodencov či priateľov. Tento fakt je zrejmý najmä v tzv. kresbe rodiny, ktorú psychológovia využívajú ako projektovú techniku na skúmanie emócií a vzťahov dieťaťa v rodinnom prostredí.

Rovnako v zobrazovaní blízkych osôb hrá úlohu veľkosť postáv – tie, ktoré dieťa vníma ako dominantné, kreslí väčšie než ostatné. Ďalšiu výpovednú hodnotu má umiestnenie. Blízkosť medzi postavami môže symbolizovať „emocionálnu blízkosť“. Väčšia vzdialenosť môže naznačovať odlúčenie či konflikty. Pri analýze detskej kresby sa môžeme zamerať aj na rôzne detaily, napríklad úsmevy alebo držanie sa za ruky znázorňujú pozitívne pocity, zatiaľ čo ich absencia môže poukazovať na emocionálny odstup.

Kultúrne a environmentálne vplyvy alebo sociokultúrne prostredie dieťaťa

Možno očakávať, že na detskú kresbu budú mať vplyv aj kultúra a prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. Ovplyvňujú nielen jeho prístup k samotnej kresbe, ale aj výber motívov. Určité kultúrne symboly, náboženské motívy alebo miestna krajina zvyčajne tvoria súčasť detskej tvorby. Deti čerpajú inšpiráciu z každodenného života. Tie, ktorí žijú v prostredí spojenom s prírodou, často zobrazujú prírodné motívy, zvieratá, kým deti žijúce v meste kreslia dopravné prostriedky, budovy a pod.

Štúdie ukazujú, že deti pochádzajúce zo západných kultúr majú tendenciu zdôrazňovať individualitu a kreatívne sebavyjadrenie spojené s vierou vo vlastné schopnosti, ich kresby sú teda rozmanitejšie. Naopak, deti z komunít s kolektivistickým zameraním často znázorňujú vzory a motívy, ktoré vychádzajú z ich sociálnej a kultúrnej identity.

Deti vyrastajúce v bohatom prostredí s prístupom k výtvarným materiálom a potrebám (pastelky, farby, papier) majú väčšie možnosti experimentovať a rozvíjať svoje kresliace schopnosti. Naopak, v prostredí, kde tieto zdroje chýbajú alebo sú obmedzené, deti často improvizujú a kreslia napríklad na zem. Namiesto výtvarných potrieb používajú prírodné materiály (napríklad kriedu, uhlie).

Detskú kresbu ovplyvňuje mnoho faktorov. Tvorenie detí odráža okolitý svet, v ktorom sa pohybujú a vyrastajú. Detský výtvarný prejav by sme mali podporovať a rozvíjať. Môžu pri tom pomôcť napríklad rôzne školské programy, ako je Montessori, ktoré sú zamerané na podporu umenia a zároveň poskytujú deťom voľnosť v objavovaní a experimentovaní.

„Kultúrne a fyzické prostredie dieťaťa je nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie. Kresba dieťaťa odráža nielen jeho vlastné skúsenosti, ale aj kolektívne dedičstvo, ktoré mu je odovzdávané prostredníctvom tradícií a symbolov.“
– Rhoda Kellogg